Chapter Text
Hnal som Hatátitla, čo mi sily stačili. Bežali sme doslova s vetrom o preteky, lebo predomnou sa hnal Vinnetou na svojom Ilčim. Nevedeli sme ani presne, kde sme alebo kam bežíme, ale bolo nám to jedno. Vietor nám šľahal do tvárí, rozvieval vlasy, šuchoril koňom hrivy. Ten pocit slobody, tá chuť zmyselnosti… To bolo všetko, na čom záležalo.
Vinnetou zastal na temene kopca a nadšene sa zadíval do údolia. Vydal prenikavý ťahavý krik, podobný bojovému pokriku. Pridal som sa k nemu, ozvena vracala naše radostné výkriky.
,,Kto bude posledný pri úpätí, je hnilé jablko!“ vykríkol odrazu Apač, strčil do mňa a rozbehol sa dolu briežkom. Než som sa stihol spamätať, už bol v polovici cesty.
,,Hej, to nie je fér!!“ zaprotestoval som, ale so smiechom som sa rozbehol za ním.
Naše kone, pravdepodobne posmelené naším nespútaným správaním, sa takisto pustili strmhlav dolu.
V tej neočakávanej aktivite som však cestou zakopol o vyčnievajúci kameň a zvyšok cesty som už len "dováľal sudy“. Tým som aspoň predbehol Vinnetoua, avšak keď ku mne dobehol aj on, nestihol zabrzdiť, prekoprcol sa cezo mňa a skončil tvárou k zemi aj on. Obaja sme tam ležali, rozpleštení ako žaby a udýchaní. Pozreli sme jeden na druhého a obaja sme sa naraz schuti rozosmiali.
Dokonalý moment, naplnený pocitom slobody a radosti.
*
,,Chýbal si mi.” poznamenal Vinnetou, keď sme sa trochu upokojili. ,,Moje srdce po tebe už dlho túžilo. Bol si preč tak dlho, až mal Vinnetou pocit, že už nenájdeš cestu späť k nám.” šepol. Položil si hlavu na moju hruď.
Z úst kohokoľvek iného by mi to vyznelo ako patetická žiarlivostná poznámka, ale vážnosť s akou to vyslovil on ma presviedčala o tom, že mal o mňa skutočnú starosť.
,,Veď vieš, že ma vždy srdce povedie len k tebe.” pousmial som sa a pobozkal som ho do tých jeho dlhých havraních vlasov, ktoré som tak veľmi obdivoval.
,,Verím, že srdce môjho druha je navždy spojené so srdcom Vinnetouovým, preto nikdy nestratí správny smer.”
Môj druh. Ako často som počúval počúval z Vinnetouových úst tie dve slová. A hovoril ich vždy rovnako vážne, rovnako opravdivo a rovnako úprimne, ako keď ich vyslovil prvýkrát, v Lese Večnosti.
Strávil som na Západe asi sedem rokov. Za ten čas sa zmenilo, čo sa len dalo. Začalo to všetko veľmi náhodne. Párkrát sme sa skrátka objavili v správny čas na správnom mieste, zachránili niekoľko životov, niekoľko darebákov odovzdali spravodlivosti. Nuž, ale našli sa tárajovia, ktorí tie historky zveličili a dokonca poslali do miestnych novín a časopisov. Netrvalo dlho a okolo nás dvoch sa vytvoril doslova mýtus a legenda. Zo mňa sa stal slávny lovec, westmen, ktorý pozná Západ ako svoju dlaň. Snívajú o mne dvojročné indiánske deti a rozprávajú o mne starí i mladí, biely i červení. Silák ako grizly a pritom s dušou čistou ako chlapec. Neochvejný ochranca tých, čo sa nemôžu brániť sami a priateľ všetkých červených tvárí. Takisto som prijal úlohu,čoby vyjednávač bielych tvári. Moje dobrodružstvá ma teda často zavádzali na miesta, kam ma môj druh Vinnetou nemohol sprevádzať.
Vinnetouovi zas ležala na srdci budúcnosti jeho národa a keďže kmene, inšpirované správaním bielych, proti sebe čoraz častejšie vykopávali vojnové tomahawky, rozhodol sa zjednotiť národy Apačov a všetky kmene tohoto veľkého národa ho svorne uznali za náčelníka. Nebol teda už len náčelníkom Apačov Mescaleros, ale najväčším náčelníkom všetkých Apačov.
Neurobili sme to pre slávu ani rešpekt, len čisto z vlastného presvedčenia, že je to správne. Nestáli sme o tú slávu, ktorej sa nám dostalo. Naopak, vyhýbali sa jej, unavovala nás a pokiaľ sme nemuseli, svoje mená sme radšej tajili.
A samozrejme najslávnejšie zbrane na celom Západe sa stali tie naše. Moja opakovacia puška na dvadsaťpäť striel, ktorú som dostal od svojho priateľa, po ktorom bola ostatne aj pomenovaná a dokonca aj Vinnetoua som musel naučiť zachádzať s puškou. Pri niektorých úlohách sa totiž už nedalo zaobísť len s lukom a šípmi, prípadne s nožom, či tomahawkom. Tá Vinnetouova mala rukoväť vybíjanú striebornými cvokmi, po ktorých tiež dostala svoje meno.
Obaja sme sa zmenili. Prevzali sme zodpovednosť. Dospeli sme. Zvážneli. Už nemohlo byť všetko len o bezstarostných hrách na stopovanie a lovoch so zaviazanými očami, ako keď sme sa spoznali. Ale vždy, kedykoľvek nám to okolnosti dovoľovali, nenápadne sme sa vytratili. Sadli sme na naše verné žrebce a poďho preč. Nezáležalo nám kde, čo najďalej do pustého pralesa. Pripomenúť si, kým sme. Pripomenúť si, ako chutí vietor, pripomenúť si, že sme stále ešte len deťmi, totiž deťmi zeme. Tam sme mohli byť tými, ktorými sme vlastne vždy chceli byť. Tam sme nemuseli byť Vinnetou, najväčší náčelník Apačov a Old Shatterhand, preslávený lovec. Tu sme mohli byť skrátka len Vinnetou a Šárlí. Láska a Bláznovstvo. Nič viac. Milovali sme tie chvíle. Vychutnávali sme si ich plnými dúškami.
Takmer sme nehovorili. Veď najlepšie sme si aj tak rozumeli bez slov. Pokojne sme ležali v tráve, Vinnetou privrel viečka a ten, kto ho nepoznal by povedal, že vari i trochu zdriemol, ale ja som nepochyboval o tom, že má prehľad o každom hrabošovi, ba i väčšom chrobákovi, ktorý sa mihol okolo nás.
Bohužiaľ, tento nebeský pokoj netrvalo dlho, lebo som začul šelest trávy. A na naše nešťastie to nebol vták ani zviera, ale ľudské kroky.
,,Aj môj druh, Šárlí, spozoroval, že nie sme sami. Jeho dych ani tlkot srdca sa však nezrýchlili. Nemyslí si teda, že sme v nebezpečenstve.” oznámil Vinnetou. Ani to len nebola otázka. Tak dokonale ma poznal.
Skutočne som si nemyslel, že by sme boli ohrození. Tie šuchtavé, akože plíživé, kroky by som spoznal kdekoľvek. No prečo sa ,,zakrádal” tak, že by vyplašil celé stádo bizónov, keď sa vedel pohybovať nehlučne, ako myška? Ostatne, to u neho som vychodil základnú školu zálesáctva. Buď sa teda deje niečo vážne alebo starý Sam Hawkens zabudol ako byť traperom.
Na mieste, kde sme ležali bola tráva taká vysoká, že nás oboch pohodlne skrývala, aj keď sme sedeli. O chvíľu sme ho videli ako plíži trávou, pozorne sa rozhliada raz na jednu, raz na druhú stranu a pritom ani netušil, že sedíme sotva dvadsať krokov od neho. Vzal som zo zeme okrúhliak, krátko zamieril a hodil. Dokonale som trafil špičku Samovho klobúka.
Sam sa strhol a len-len že nevystrelil so svojej starej pušky.
,,Čo to?! Tristo hrmených!” okamžite sa začal rozhliadať na všetky strany. Hneď za ním sa objavili jeho dvaja spoločníci, Dick Stone a Will Parker. Teda celý Trojlístok.
So smiechom som vstal a šiel im v ústrety.
,,No teda! Mňa snáď klame zrak! Veď to je Old Shatterhand, ak sa nemýlim!” rozosmial sa mužík.
,,Ako zvyčajne sa nemýlite.” zazubil som sa a potriasol som rukou na pozdrav Willovi aj Dickovi, keď som však ruku natiahol k Samovi, on ju odstrčil a rovno ma stisol vo svojom medveďom objatí, až mi vytlačil vzduch z pľúc.
,,Už som myslel, že ťa ani neuvidím, chlapče drahý! Ako je to dlho, huh?!”
,,Nuž…Minimálne sedem zím. Ak sa nemýlim.” vytisol som zo seba, lapajúc po vzduchu.
,,A to sa teda mýliš, synak! To sa teda mýliš!” Sam mi vehementne šibrinkoval prstom pred nosom. ,,Musí to byť minimálne sedemNÁSŤ zím!” zdôraznil.
,,Sam, tak dlho sa ani nepoznáme.” uškrnul som sa.
,,Pche! Greenhorn ako ty, ma ide poučovať o tom, ako dlho sa vlastne poznáme! Ale ako vidim, prilepšil si si… Ostal si u Apačov huh? Príbehy o vašich dobrodružstvách s Vinnetouom sa rozprávajú v každom tábore, pri každom ohni. Len vďaka týmto slávnym hrdinským príbehom som mal istotu, že je môj bývalý žiak ešte nažive.”
Mávol som rukou. ,,Nepreháňajte Sam, zas takí hrdinovia nie sme.”
,,Že nie?? Mám ti vari pripomenúť, ako trom stovkám Nijorov padlo srdce do nohavíc pred dvoma chlapmi?” uchechtol sa Sam.
Vzdychol som. ,,Snáď by bolo vhodné poznamenať, že ich bolo len tridsať. A šlo o náhodu. Skaly odrážali ozvenu našich výstrelov, preto sa zdalo, že je okolo viac strelcov, než tomu bolo v skutočnosti. Dokonca i ja som sa sprvu zľakol, než som si uvedomil výhodu a použil ju proti Nijorom.”
Sam však len mávol rukou. ,,Čert ako diabol…ale musím ti povedať, synku, že ti sláva stúpla do hlavy, ak sa nemýlim.”
Skepticky som podvihol jedno obočie. ,,Že mi sl-...prosím?”
,,Tak veru! Keby si nebol tak nehorázne spyšnel, iste by si vyhľadal starého strýka Sama, aby si mu dal vedieť, čo s tebou je a utrúsil aspoň slovko-dve vďačnosti.” následne sa otočil k svojim dvom spoločníkom a nariekavo spustil. ,,Čoho som sa to len dožil za moju dobrotu! Vychoval som ho ako vlastného! Týmito rukami som ho vytiahol z lona jeho umierajúcej matky!” žalostil.
Nedalo mi neuchechtnúť sa. ,,Sam, už zase preháňate. Podali ste mi ruku, keď som sa v prístave potkol o mólo, pri vystupovaní z lode.”
Sam sa opäť otočil ku mne a zamračil sa, až sa u huňaté obočie spojilo. Okamžite bolo po slzách. ,,To je takmer to isté, chlapče drahý. Vystúpiť v Novom svete, to je ako znovu sa narodiť. A tá tvoja loď na spiatočnej ceste do Európy stroskotala, ak sa nemýlim, takže vôbec nie som ďaleko od pravdy!”
,,Vždy musíte mať posledné slovo.” zamrmlal som.
,,Počúvaj ma chlapče, ale ty už by si zaslúžil päťadvadsať na holú! Neustále sa snažíš dokázať, že máš predomnou navrch, ale mňa nedostaneš synak, mňa nie! A keď sa budeš ďalej takto pyšne naparovať, skončíš ako žaba!”
,,Žaba?” prekvapene som podvihol obočie nevediac sprvu, o čom to hovorí.
,,Vari nepoznáš tú indiánsku bájku o žabe a volovi? No? Čo ja v nej hovorí?”
,,Žaba videla vola. Chcela byť veľká ako on a tak sa nafukovala, až praskla.” zhrnul som.
,,Táto bajka sa skvele hodí na nás dvoch!”
Sam Hawkins bol jeden z najlepších westmenov, akých sme kedy mal možnosť spoznať. Mal som ho veľmi rád, svojím spôsobom skutočne ako otca a nesmierne som si ho vážil, tento chlapík bol však zároveň taký zábavný, že som si nikdy nenechal ujsť príležitosť trochu si z neho vystreliť. Neodolal som ani tentoraz. Silou-mocou som sa snažil potlačiť úsmev, keď som vyhlásil. ,,Skutočne? Ako to?”
,,Ako to?? Pcha! Len večný greenhorn sa môže opýtať, ako to???” Sam si bol svojou prevahou taký istý, že začal rozprávať, bez toho aby uvážil, čo vlastne hovorí. ,,Keby sme totiž porovnávali moje a tvoje skúsenosti, znalosti a zručnosti, tak ty si tá maličká žaba, zatiaľ čo ja som ten veľký vô-...argh…” zavrčal cez zuby, keď si uvedomil, že si uplietol bič sám na seba.
Ako prví to nevydržali Dick a Will a vybuchli do hurónskeho smiechu. Za nimi som sa pridal ja, a dokonca aj Vinnetou, ktorý doteraz statočne zachovával kamennú tvár, všetka česť mu, sa musel zasmiať tiež.
,,No no no no no…len sa smejte so slávneho Sama Hawkinsa, hýkajte ako Hýkali! Ale dočkajte, keď vám bude treba vyberať roztrieštené nábojnice z tela, potom vám ja zahýkam do uška, ak sa nemýlim!” vyhrážal sa Sam.
Situáciu sa pokúsil upokojiť Vinnetou, ktorý predsa len svoje emócie ovládol ako prvý. ,,Ostanú u nás biely lovci natoľko dlho, aby sa s Apačmi zúčastnili na love bizonov?” ponúkol zmierlivo.
Sam náhle zvážnel. Skutočne zvážnel, takže smiech okamžite prešiel i mňa.
,,Bohužiaľ, tentokrát nie, synak. Sme na stope istým banditom. Nepochybne sú to desperádi. Nedobrí ľudia, to mi môžete veriť, akože sa Sam Hawkins volám, ak sa nemýlim.”
,,Prečo vám leží na srdci niekoľko zlatokopov?” opýtal som sa.
,,No pretože sa začínajú motať okolo územia Apačov.”
,,Myslím, že o to s báť nemusíte. Náleziská na tomto území sú dobre skryté a navyše strážené.” odpovedal som. Bola to pravda. Ani len ja som vedel, kde sa indiánske zlato nachádza a popravde som to ani nechcel vedieť. Nezaujímalo ma to. Svoj najväčší poklad som predsa mal vo Vinnetouových očiach.
,,I tak by bolo lepšie mať ich na očiach.”
Zmocnil sa ma čudný pocit. Nevedel som to presne pomenovať, no nemohol som sa zbaviť myšlienky, že tu ide o viac než o zlato. Prípadne, že tu vôbec nejde o zlato.
,,Čoskoro sa začne stmievať, dnes by ste už aj tak ďaleko nezašli. Poďte s nami do osady a ráno sa môžete oddýchnutí a zasobení vydať na cestu.” ponúkol som im.
,,Aby nám zatiaľ vychladla stopa? Čo ťa nemá, chlapče drahý…” Sam odmietavo pokrútil hlavou.
,,V noci sa strácajú omnoho cennejšie veci než je stopa…” pridal sa ku mne Vinnetou. ,,V noci možno stratiť cestu i rozum. Vinnetou nedôveruje noci. Je to žena.” dodal. Netuším a nikdy som neprišiel na to, ako to robí, ale vycítil, čo som mal v úmysle. Akosi to vždy vycítil. Rovnako ako ja u neho. Toto naše čítanie z mysli jeden druhému bolo skutočne niečo výnimočné.
Potreboval som trochu Sama zdržať, aby som sa od neho o tých desperádoch dozvedel niečo viac.
Nakoniec sa Trojlístok dal uhovoriť a my sme sa všetci vrátili do osady.
*
I osada sa za tých sedem rokov zmenila. Zememerač vo mne sa nezaprel a ja som Indiánov presvedčil k stavbe aspoň jednoduchých domov z hliny a kamenia. Tak sme vystavali jednoduché pueblo. stupňovité stavby, ktoré v podstate ani nemali riadny vchod. Takisto nemali žiadne schody, len rebríky, pomocou ktorých sa preliezalo do ďalších poschodí. Stavby boli jednoduché, ale za to takmer nedobytné. Tiež som ich naučil základom poľnohospodárstva a bol som na toto svoje dielo patrične hrdý, rezolútne však odmietam Samov názor, že som bol pyšný.
Kým sme prišli, slnko už takmer zapadlo a na rozložených ohňoch začalo rozvoniavať pečené mäso. Vyzeralo to na sľubný večer.